Plicka, ktorý zasvätil svoj život Slovensku, sa narodil pred 130 rokmi

Viedeň/Bratislava 13. októbra (TASR) - Svoj tvorivý život vo veľkej miere zasvätil slovenskej krajine, jej ľudu a kultúre. Chodieval do malebných kútov slovenských hôr, aby tu zbieral a dokumentoval ľudovú kultúru. Od narodenia Karla Plicku, českého fotografa, folkloristu, filmára a zberateľa ľudového umenia, uplynie v pondelok 14. októbra 130 rokov.

Priam bytostná bola jeho zviazanosť so slovenským ľudom a jeho kultúrou. Slovenské reálie aj z tých najodľahlejších dediniek zvečnil na množstve fotografií, zvukových a filmových nahrávok. Najčastejšie sa s fotoaparátom, kamerou či s nahrávacím zariadením vracal na Liptov, Spiš, Horehronie i Ždiar. Jeho tvorivé činy, ktoré sú presiaknuté človečinou, sa zaraďujú do zlatého fondu slovenskej kultúry.

Karel (Karol) Plicka sa narodil 14. októbra 1894 vo Viedni. Pokrstený bol ako Karl Franz Plitzka, ale po tom, čo sa rodina v roku 1900 presťahovala do Českej Třebovej, meno si opäť počeštila, a tak sa z Karla Franza Plitzku stal Karel Plicka.

Fotografovanie sa uňho začalo ako chlapčenská technická a tvorivá záľuba, ale hlavným záujmom jeho mladosti bola hudba. Fotografovať začal už ako 11-ročný s vlastnoručne vyrobeným fotoaparátom, na ktorý zachytával predovšetkým prírodu. V rokoch 1909 - 1913 študoval na učiteľskom ústave v Hradci Králové a hre na husle a spevu sa študijne venoval v Prahe. Napriek svojmu všestrannému talentu a predpokladom byť vďaka dokonalému hudobnému sluchu hudobníkom, alebo vďaka výtvarnému nadaniu aj maliarom, uberal sa jeho život cestou fotografa ľudovej kultúry, architektúry a umenia.

Prvýkrát prišiel na Slovensko v roku 1919 ako vedúci študentskej prázdninovej skupiny. O päť rokov neskôr sa v roku 1924 opäť vrátil na Slovensko, kde pôsobil ako referent v Národopisnom odbore Matice slovenskej v Martine. Úloha zberateľa dokumentujúceho ľudovú kultúru ho zaujímala aj z vedeckého hľadiska do takej miery, že sa v roku 1927 zapísal na externé štúdium národopisu, hudobnej vedy a dejín umenia na Univerzite Komenského v Bratislave.

Počas práce v teréne zozbieral vyše 40.000 ľudových piesní, nakrútil krátke záznamy na tému Batizovský salaš, Gajdoš alebo Morena. Slovenské zvyky a tradície zobrazil napríklad vo filmoch Za slovenským ľudom (1928) či Po horách, po dolách (1929).

V roku 1933 nakrútil svoje najvýznamnejšie dielo, celovečerný film Zem spieva - ide o prvý zvukový film slovenskej kinematografie. Ako znalec slovenského prostredia spolupracoval v roku 1935 pri výrobe filmu Jánošík a je tiež autorom filmu Večná pieseň (1941).

Veľkú výpovednú hodnotu majú aj jeho obrazové knihy Slovensko (1937), Slovensko vo fotografii Karola Plicku (1950), Spiš (1971), Československo (1974), Levoča (1980).

Karel Plicka nikdy nehľadal zdroje inšpirácie vo veľkolepom živote mestskej spoločnosti a v oficialitách, ale ukazoval, že aj v zdanlivo všednom živote vidieckeho ľudu možno nájsť a obdivovať motívy veľkej sily a hĺbky. "Na začiatku mojich fotografií bola pieseň. Obrazy chcú byť skromnou chválou, tichou oslavou toho Slovenska, ktoré som roky obdivoval, poznával a precítil na svojich cestách," vyznal sa umelec.

Prácu na Slovensku prerušil v roku 1939 a do roku 1945 pôsobil v Štátnom fotometrickom ústave v Prahe. Tam sa v roku 1940 zrodil aj jeho obrazový súbor s názvom Praha ve fotografii Karla Plicky. Českej metropole venoval viacero kníh ako napríklad Praha královská (1940), Vltava (1957), Pražský hrad (1962), Procházky Prahou (1976).

Po roku 1945 pomáhal na Slovensku zakladať slovenskú kinematografiu a nakrútil niekoľko filmových dokumentov. Spoluzakladal a pôsobil aj ako pedagóg na dnešnej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických umení (FAMU) v Prahe, bol jej prvým dekanom.

Umelec deviatich remesiel Karel Plicka zomrel 6. mája 1987 v Prahe vo veku 92 rokov. Aj s manželkou je pochovaný na Národnom cintoríne v Martine.