Viedeň/Bratislava
13. októbra (TASR) - Svoj tvorivý život vo veľkej miere zasvätil
slovenskej krajine, jej ľudu a kultúre. Chodieval do malebných kútov
slovenských hôr, aby tu zbieral a dokumentoval ľudovú kultúru. Od
narodenia Karla Plicku, českého fotografa, folkloristu, filmára a
zberateľa ľudového umenia, uplynie v pondelok 14. októbra 130 rokov.
Priam bytostná bola jeho zviazanosť so slovenským ľudom a jeho kultúrou.
Slovenské reálie aj z tých najodľahlejších dediniek zvečnil na množstve
fotografií, zvukových a filmových nahrávok. Najčastejšie sa s
fotoaparátom, kamerou či s nahrávacím zariadením vracal na Liptov, Spiš,
Horehronie i Ždiar. Jeho tvorivé činy, ktoré sú presiaknuté človečinou,
sa zaraďujú do zlatého fondu slovenskej kultúry.
Karel (Karol) Plicka sa narodil 14. októbra 1894 vo Viedni. Pokrstený
bol ako Karl Franz Plitzka, ale po tom, čo sa rodina v roku 1900
presťahovala do Českej Třebovej, meno si opäť počeštila, a tak sa z
Karla Franza Plitzku stal Karel Plicka.
Fotografovanie sa uňho začalo ako chlapčenská technická a tvorivá
záľuba, ale hlavným záujmom jeho mladosti bola hudba. Fotografovať začal
už ako 11-ročný s vlastnoručne vyrobeným fotoaparátom, na ktorý
zachytával predovšetkým prírodu. V rokoch 1909 - 1913 študoval na
učiteľskom ústave v Hradci Králové a hre na husle a spevu sa študijne
venoval v Prahe. Napriek svojmu všestrannému talentu a predpokladom byť
vďaka dokonalému hudobnému sluchu hudobníkom, alebo vďaka výtvarnému
nadaniu aj maliarom, uberal sa jeho život cestou fotografa ľudovej
kultúry, architektúry a umenia.
Prvýkrát prišiel na Slovensko v roku 1919 ako vedúci študentskej
prázdninovej skupiny. O päť rokov neskôr sa v roku 1924 opäť vrátil na
Slovensko, kde pôsobil ako referent v Národopisnom odbore Matice
slovenskej v Martine. Úloha zberateľa dokumentujúceho ľudovú kultúru ho
zaujímala aj z vedeckého hľadiska do takej miery, že sa v roku 1927
zapísal na externé štúdium národopisu, hudobnej vedy a dejín umenia na
Univerzite Komenského v Bratislave.
Počas práce v teréne zozbieral vyše 40.000 ľudových piesní, nakrútil
krátke záznamy na tému Batizovský salaš, Gajdoš alebo Morena. Slovenské
zvyky a tradície zobrazil napríklad vo filmoch Za slovenským ľudom
(1928) či Po horách, po dolách (1929).
V roku 1933 nakrútil svoje najvýznamnejšie dielo, celovečerný film Zem
spieva - ide o prvý zvukový film slovenskej kinematografie. Ako znalec
slovenského prostredia spolupracoval v roku 1935 pri výrobe filmu
Jánošík a je tiež autorom filmu Večná pieseň (1941).
Veľkú výpovednú hodnotu majú aj jeho obrazové knihy Slovensko (1937),
Slovensko vo fotografii Karola Plicku (1950), Spiš (1971),
Československo (1974), Levoča (1980).
Karel Plicka nikdy nehľadal zdroje inšpirácie vo veľkolepom živote
mestskej spoločnosti a v oficialitách, ale ukazoval, že aj v zdanlivo
všednom živote vidieckeho ľudu možno nájsť a obdivovať motívy veľkej
sily a hĺbky. "Na začiatku mojich fotografií bola pieseň. Obrazy chcú
byť skromnou chválou, tichou oslavou toho Slovenska, ktoré som roky
obdivoval, poznával a precítil na svojich cestách," vyznal sa umelec.
Prácu na Slovensku prerušil v roku 1939 a do roku 1945 pôsobil v Štátnom
fotometrickom ústave v Prahe. Tam sa v roku 1940 zrodil aj jeho
obrazový súbor s názvom Praha ve fotografii Karla Plicky. Českej
metropole venoval viacero kníh ako napríklad Praha královská (1940),
Vltava (1957), Pražský hrad (1962), Procházky Prahou (1976).
Po roku 1945 pomáhal na Slovensku zakladať slovenskú kinematografiu a
nakrútil niekoľko filmových dokumentov. Spoluzakladal a pôsobil aj ako
pedagóg na dnešnej Filmovej a televíznej fakulte Akadémie múzických
umení (FAMU) v Prahe, bol jej prvým dekanom.
Umelec deviatich remesiel Karel Plicka zomrel 6. mája 1987 v Prahe vo
veku 92 rokov. Aj s manželkou je pochovaný na Národnom cintoríne v
Martine.